Úcta k Bohorodičke je na východe veľmi rozšírená a hlboká. Svedčí o tom aj veľké množstvo sviatkov, veľká úcta jej ikon a nespočitateľné množstvo liturgických textov, tzv. bohorodičníkov, ktorými východní kresťania vyjadrujú svoj vrúcny vzťah k Božej matke. Medzi všetkými mariánskymi hymnami svojou veľkoleposťou a krásou vyniká najmä akatist.
Akatist, v doslovnom preklade nesedalen, je spev, počas ktorého sa kvôli jeho slávnostnosti nemá sedieť, ale stáť. Ide o jedinečný bohoslužobný poetický žáner, v ktorom sú kondáky – teda jednotlivé hymny, bližšie rozvedené v 13 veršoch – ikosoch, ktoré dodržiavajú v gréckom origináli prísnu rytmiku. Autorstvo akatistu je nejasné. V rukopisoch sa spomínajú patriarcha Sergej, Gregor Pisida či sv. patriarcha Germán, ale najčastejšie sa tento hymnus pripisuje sv. Romanovi Sladkopevcovi, ktorý ho mal zložiť na počesť trojitého mocného zásahu Bohorodičky pri obrane Konštantínopola.
Sobota 5. týždňa Veľkého pôstu je v byzantskom obrade označovaná ako Akatistová sobota alebo Pochvala presvätej Bohorodičky. Začiatočné verše v ikosoch rezonujú zvolaním archanjela Gabriela: „Raduj sa!“ pri Zvestovaní presvätej Bohorodičke, ku ktorému sa pôvodne liturgicky viazali tieto texty. Sviatok Zvestovania Pána sa zvyčajne prenášal na nedeľu a akatist sa slúžil v sobotu, čím sa stal akýmsi predsviatkom Zvestovania. Neskôr, keď sa tento sviatok začal slúžiť v ľubovoľný deň Veľkého pôstu, ostal tento špecifický hymnus stále naviazaný na sobotu, totiž sobotu 5. týždňa Veľkého pôstu.
Na liturgii vopred posvätených darov spievame: „Teraz Boh človekom sa stáva, aby odčinil skutok Adamov.“ Táto myšlienka vhodne opisu pôstnu cestu, po ktorej môžeme úspešne kráčať jedine vďaka Kristovi. Aj preto v tento deň prosíme tú, ktorej príhovor je u Boha najmocnejší, aby nás chránila pred nepriateľskými úkladmi.
