Blahoslavený Pavel Peter Gojdič OSBM
biskup-mučeník (1888-1960)

V záverečnom ročníku vypracovali zodpovední predstavení seminára v Budapešti krátku charakteristiku študenta – klerika Petra Gojdiča, v ktorej okrem iného konštatovali jeho veľkú pokoru, rešpekt voči všetkým, ako aj príkladné zachovávanie bratskej lásky. Javil sa im ako klerik veľmi citlivého svedomia, poriadkumilovný, poslušný a človek radostného ducha.

Kňazské svätenie sa rozhodol prijať ako slobodný muž 27. augusta 1911 v Prešove spolu s bratom Kornelom z rúk prešovského biskupa Jána Váliho. Po primičnej svätej liturgii v Cigeľke zostal pôsobiť po boku svojho otca ešte jeden rok a od konca augusta 1912 pôsobil v Prešove. Najprv v službe prefekta už spomínaného internátu Alumneum, neskôr aj v biskupskej kúrii ako protokolista. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie. Medzitým však od roku 1917 krátko pôsobil v Sabinove, kam dochádzal z Prešova, aby sa staral o duchovné potreby veriacich. Počas tohto obdobia venoval veľkú pozornosť skrášleniu miestneho chrámu umeleckými maľbami.

Túžba po hlbokom duchovnom živote ho v roku 1922 priviedla do Rádu sv. Bazila Veľkého. Vstúpil do kláštora na Černečej hore pri Mukačeve na Podkarpatskej Rusi a pri slávnostnom obrade obliekania mníšskeho rúcha prijal meno Pavel. Intenzívne sa venoval misiám aj na území dnešného Slovenska a od roku 1924 pôsobil v Užhorode ako prefekt miestneho stredoškolského internátu. Po dvoch rokoch sa ujal vedenia kláštora v Malom Bereznom. Večné sľuby zložil 28. novembra 1926, už po vymenovaní za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie, ktoré prebehlo 14. septembra 1926. Slávnostná konsekrácia na biskupa prebehla 25. marca 1927 v Ríme.  Symbolicky v Bazilike sv. Klimenta, kde sú uložené ostatky sv. Cyrila, apoštola Slovanov.

Apoštolský administrátor Pavel Gojdič zameral svoju úsilie pri spravovaní Prešovského biskupstva  na viaceré oblasti. Jednou z najviditeľnejších bola  sociálna oblasť, v ktorej sa naplno prejavovala láska k blížnym. Pritom ide len o jeden aspekt jeho biskupskej služby, počas ktorej venoval zvýšenú pozornosť prehĺbeniu duchovného života, vzdelanostnej úrovne a aktívny bol aj na poli formovania rusínskej národnosti. Napriek tomu je sociálna oblasť najmarkantnejším obrazom Gojdičovej osobnosti a potvrdzuje jeho nezištný záujem o každého človeka.

V zornom poli biskupa Gojdiča sa ocitli siroty. Jeho pozornosti nemohla ujsť sociálna bieda veriacich, najmä tých najbezbrannejších, akými boli deti bez rodičov. Opustené a bezbranné, odkázané na pomoc iných. Už v roku 1927 vyzval kňazov a veriacich na poskytnutie milodarov na zriadenie sirotinca v Prešove. V roku 1928 povolal do Prešova sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie, aby tu prevzali starostlivosť o budúci sirotinec, s ktorého výstavbou začal o štyri roky neskôr, 11. septembra 1932.

Stavba pokračovala pomerne rýchlo a v roku 1933 biskup Gojdič s biskupom Dionýzom Nyáradim posvätili jedno krídlo novej budovy. 1. mája 1934  začal sirotinec svoju činnosť. V tento deň do sirotinca nastúpili sestry služobnice, ale úplne dokončený bol až o rok neskôr. Gréckokatolícky sirotinec s kláštorom sestier bol pre obyvateľov Prešova, ale hlavne pre školskú mládež, nábožensko-kultúrnym centrom. Často v ňom vystupovali siroty alebo deti so svojím programom zo škôlky, ktorú rehoľné sestry viedli. V sirotinci našlo svoj príbytok v prvom roku činnosti 11 detí, neskôr ich počet vzrástol  až na 50 sirôt – dievčat.

Komunistický prevrat vo februári 1948 tragicky zasiahol do života biskupa Gojdiča. Po skončení druhej svetovej vojny sa pozícia gréckokatolíckeho biskupa aj celej Cirkvi javila vo svetle opozičného postoja z predchádzajúceho obdobia veľmi dobre, ale rok po skončení vojny sa už začali prejavovať zmeny v postoji Komunistickej strany Slovenska (KSS) ku Gréckokatolíckej cirkvi, dôvodov bolo viacero. Pri zmene postoja KSS a vládnych kruhov vo vzťahu ku Gréckokatolíckej cirkvi zohral dôležitú, ak nie prvoradú, úlohu vonkajší faktor, keď v medzinárodných vzťahoch došlo k vyostreniu situácie medzi Sovietskym zväzom a Vatikánom. Zmenilo sa aj postavenie Pravoslávnej cirkvi v Československu, ktorá bola v roku 1946 podriadená moskovskému patriarchovi. Celková politicko-spoločenská situácia v priestore strednej a východnej Európy vykazovala negatívne signály smerom k existencii Gréckokatolíckej cirkvi.  Projekt likvidácie sa mal uberať podobným spôsobom ako na blízkej Ukrajine a krajinách podliehajúcich do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, kde boli gréckokatolíci násilne prevádzaní do Pravoslávnej cirkvi.

Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi, Akcia P, prebehla podľa vopred pripraveného scenára  28. apríla 1950 na Prešovskom pseudosobore. Znamenala začiatok útrap biskupov, duchovenstva a veriacich, ktorí sa s postupom komunistickej zlovôle nestotožnili. Len menšia časť kňazov a veriacich podľahla hrubému nátlaku a prijala pravoslávie. Štátna bezpečnosť si veriacich rozdelila do troch skupín. Podľa tohto delenia prvá skupina prijala rozhodnutie zinscenovaného soboru a s ním aj pravoslávie, druhá skupina uprednostnila Rímskokatolícku cirkev, kým veriaci z tretej, „najreakčnejšej“ skupiny si náboženské obrady (napríklad krsty, sobáše a pohreby) vykonávali sami na cintorínoch, pri krížoch alebo tajne v domoch; niekedy medzi nich prichádzali ukrývajúci sa gréckokatolícki kňazi, a tí im vysluhovali sviatosti a liturgické obrady.

Biskup Gojdič bol zadržaný Štátnou bezpečnosťou v deň realizácie Akcie P a internovaný vo vile bývalého ministra vnútra prvej ČSR Juraja Slávika pri Štrbskom plese vo Vysokých Tatrách. Začiatkom júna ho eskortovali do kárneho kláštora v Báči a o jeho oficiálnom zatknutí sa rozhodlo 17. júla 1950 na pôde celoštátnej koordinačnej komisie. V Báči sa zdržal len týždeň a 16. júna 1950 bol reálne zatknutý a umiestnený do väzenia vo Valdiciach pri Jičíne. Oficiálne dokumenty, vrátane rozsudku, však uvádzajú ako začiatok výkonu trestu 17. júl 1950. Od tohto dátumu sa mu započítavala aj  väzba. V septembri nasledoval prevoz do povestnej pražskej Ruzyne, kde bol spolu s ďalšími biskupmi podrobený krutému mučeniu a príprave na najvýznamnejší československý proticirkevný monsterproces, ktorý sa konal pod dohľadom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa v dňoch 10. až 13. januára 1951. Spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom bol Pavel Gojdič odsúdený na doživotie. Z tohto nežičlivého väzenského prostredia pochádza viacero svedectiev potvrdzujúcich jeho nesmierny humanizmus, dobrotu, srdečnosť, skromnosť, pokoru a mnohé iné obdivuhodné vlastnosti. Zomrel na následky mučenia a neľudského zaobchádzania vo väznici Leopoldov v deň svojich narodenín dňa 17. júla 1960. Správa väznice, ako aj komunistická strana sa ho bála aj po smrti, a preto odmietla telo vydať pozostalým s tým, že ho v tichosti pochovali na väzenskom cintoríne a hrob označili len číslom 681. Až po obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 boli jeho telesné ostatky prenesené do Katedrálneho chrámu Jána Krstiteľa v Prešove a po krátkom vystavení v Kaplnke sv. apoštolov Petra a Pavla uložené v krypte katedrály. Nespravodlivý rozsudok bol zrušený až po páde komunistického režimu a biskup Pavel Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný. In memoriam mu boli udelené viaceré vyznamenania, medzi najvýznamnejšie patrí Rád T. G. Masaryka II. triedy a Pribinov kríž I. triedy. Cirkev otvorila proces blahorečenia svojho mučeníka z podnetu svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý ho 4. novembra 2001 vo Vatikáne vyhlásil za blahoslaveného. Štát Izrael ho ocenil za nezištnú pomoc Židom počas holokaustu  in memoriam vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi dňa 30. októbra 2007.

doc. ThDr. Peter Borza, PhD.