|
|
Blahoslavený Mons. ThDr. Vasiľ Hopko
Blahoslavený Vasiľ Hopko
biskup-mučeník
(1904-1976)
Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom, okres Bardejov v rodine Vasiľa Hopku a Anny, rod. Petrenkovej. Pokrstený bol 24. apríla 1904 miestnym gréckokatolíckym kňazom Michalom Čisárikom.
Jeho rodičia boli chudobnými roľníkmi, okrem syna Vasiľa mali aj dcérku Máriu. Otec vykonával aj prácu zvonára a 6. júna 1905 pri zvonení proti búrke ho zasiahol a usmrtil blesk. Pre veľkú biedu matka odišla do USA za prácou a starosť o deti prevzala na seba rodina Petrenkových. Keď mal Vasiľ sedem rokov, vzal ho k sebe matkin brat Demeter Petrenko, ktorý sa po vysviacke stal kňazom v Oľšavici, na Spiši.
Za jeho finančnej pomoci získal základné vzdelanie v Bardejove a stredoškolské v Evanjelickom gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil s vyznamenaním v roku 1923. Prázdniny trávil u svojho uja kňaza Demetra a tu začal získavať svoj vrúcny vzťah k svojej cirkvi, národu a obradu, ktorý ho sprevádzal celý život. Jeho želaním bolo stať sa kňazom. Po maturite pokračoval v štúdiu teológie v Prešove, ktoré ukončil v roku 1928. Jeho matka podporujúca jeho štúdia z USA mala túžbu, aby jej syn prišiel za ňou a stal sa kňazom pre exarchát v Pitsburgu. Ale Pán Boh mal s ním iné plány. Cestu do Ameriky mu znemožnili viaceré ochorenia a pobyt v nemocnici. Ako píše vo svojich spomienkach: „Pretože všetky peniaze na cestu som minul na doktorov a nemocnice, musel som sa vzdať nádeje, že svoju mamu ešte raz uvidím. Vtedy som si neuvedomoval, že to bola Božia vôľa, ktorá ma zdržiavala v rodnej zemi“.
Ako novokňaz bol poverený dôležitou úlohou systematizovať novú farnosť pre gréckokatolíkov v Prahe. Táto bola zriadená v roku 1933 a on bol menovaný jej prvým farárom. Vďaka jeho zanietenosti sa mu podarilo získať pre bohoslužby chrám sv. Klimenta. Počas pražského účinkovania sa venoval s veľkou láskou zvlášť chudobným ľuďom a študentom, pre ktorých založil v roku 1929 Spolok gréckokatolíckych študentov.
Chuť do práce mu istotne dodávala aj prítomnosť jeho matky, ktorá sa vrátila z USA po dlhých 22 rokoch odlúčenia a stala sa jeho domácou. V Prahe pôsobil do 1. septembra 1936. Napriek mnohej organizačnej a pastoračnej práci študoval teológiu ďalej na Karlovej univerzite. Posledný semester pre politické pomery absolvoval na Komenského univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 získal doktorát teológie.
Jeho ďalšie účinkovanie bolo späté s Prešovom. Biskup Pavel Gojdič ho po návrate z Prahy ustanovil za špirituála kňazského seminára a bol poverený vyučovaním na gréckokatolíckych školách v Prešove. Následne sa stal v roku 1941 tajomníkom biskupa Pavla Gojdiča a po prekonaní prekážok zo strany vlády bol menovaný za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove. V roku 1946 pôsobil aj ako redaktor časopisu Blahovistnik, ktorý prinášal články s cieľom posilniť vo viere a objasňovať byzantský obrad. Vasiľ Hopko bol autorom mnohých článkov. Biskup Pavel Gojdič, uvedomujúc si jednak mnohosť povinností a úloh nakoľko bol v roku 1946 poverený jurisdikciou nad všetkými gréckokatolíkmi v celom Československu a zároveň predvídajúc aj negatívne politické zmeny v republike, podal žiadosť Svätej Stolici v Ríme o pridelenie pomocného biskupa. Ním bol 2. januára 1947 menovaný Vasiľ Hopko ako titulárny biskup midilenskej diecézy v provincii Numidskej.
Konsekrácia za biskupa sa uskutočnila 11. mája 1947 v Prešove. Hlavným svätiteľom bol sídelný biskup prešovský Pavel Gojdič, OSBM a spolusvätiteľom pražský arcibiskup Josef Beran a košický biskup Jozef Čársky. Biskup Hopko sa stal pravou rukou biskupa Gojdiča. Pri svojich vizitáciach po farnostiach povzbudzoval veriacich vo vernosti vo viere, vo svedomitom plnení svojich náboženských povinnosti, v láske a vernosti svojej cirkvi. Sľubný rozvoj eparchie však bol násilne prerušený. Na tzv. „Sobore“ konanom 28. apríla 1950 v Prešove bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi v Československu zakázaná. Obidvaja jej biskupi a zároveň kňazi boli vystavení alternatíve buď pravoslávie alebo väznenie a odsúdenie. Aj pre pomocného biskupa Vasiľa Hopku sa tak začína jeho krížová cesta mnohými väznicami, ktoré podlomili jeho zdravie. Po počiatočných intervenciách v Báči, ďalej v Hlohovci bol väznený v pražskej Ruzyni. Na tento pobyt si spomína takto:
„Aby ma „zlomili“ zatvorili ma do tmavej samotky, kde som stratil orientáciu. Potom ma prinútili chodiť alebo stať takmer 122 dní. Moje opuchnuté nohy sa podobali kmeňom stromov. Dostával som iba kúsok chleba a pohár vody. V duchu som videl svoj vlastný pohreb. Ale modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný katolíckej cirkvi“.
To bola príprava na súdny proces, ktorý sa konal 24. októbra 1951 v Bratislave. Na tomto procese bol uznaný za vinného zo zločinov velezrady a vyzvedačstva a tak bol odsúdený na 15 rokov väzenia, s peňažným trestom 20 000,- korún a konfiškáciou majetku.
Začala sa jeho púť mnohými väznicami, kde strávil 13 a pol roka. Dvadsaťjeden krát ho prevážali z väzenia do väzenia, päťkrát bol v Leopoldove, dvakrát v Ilave, štyrikrát vo Valdiciach. Taktiež sedel v Mirove a Ruzyni. Pracoval v mnohých „profesiách“ ako obšívač matracov, platač vriec na múku, vyrábal špendlíky a bižutériu.
Vo väzení vo Valdiciach podal sťažnosť na Najvyšší súd, v ktorej vyvrátil všetky obvinenia, ale jeho žiadosť o obnovenie procesu bola zamietnutá.
Dlhé roky väzenia zanechali na ňom stopy. Trápila ho cukrovka, astma a akútna depresia. S ťažko podlomeným zdravím ho v roku 1963 prepustili z väzenia a umiestnili do Charitného domova v Oseku v Čechách, kde sa stal duchovným otcom pre tam internované rehoľníčky, ktoré ho nazývali: „náš zlatý človek“. Snažil sa nadviazať kontakty s kňazmi a veriacimi.
Po spoločensko-politických zmenách v roku 1968 bol prepustený na slobodu a podieľal sa na obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi. V rokoch normalizácie komunistický režim nedovolil biskupovi Hopkovi vykonávať administráciu prešovskej eparchie.
Dňa 2. apríla 1969 ho Svätý Otec vymenoval za svätiaceho biskupa. V tom čase navštevoval jednotlivé farností, kde povzbudzoval veriacich a tiež vysväcoval nových kňazov.
Nádherné svedectvo o jeho živote, zvlášť o utrpení, podáva jeho príbuzný ThDr. Juraj Bujňák: „Jeho život nebol ničím iným, než utrpením a ťažkým krížom. Biskupská mitra na jeho hlave bola nádherne ligotavá, ale zvnútra to bola tŕňová koruna. Trpel bez reptania…Keď sme spolu bývali neraz som videl, ako musí zápasiť so svojou nemocou. Posledný týždeň svojho života sa každý deň spovedal. V piatok ráno (23. júna) odslúžil ešte svätú liturgiu a porozprával sa so sestrou Simeonou. V popoludňajších hodinách sa dostavila nevoľnosť, hlava klesla na bok a o 15.00 hod zomrel.
Pohrebné obrady vykonal dňa 29. júna 1976 križevacký biskup Joakim Segedi, prítomní boli aj rímskokatolícki biskupi Jozef Feranec, Ján Pastor a veľký počet duchovenstva a veriacich. Pochovaný je v krypte prešovskej katedrály.
Svätý Otec počas návštevy našej vlasti v Prešove dňa 2. júla 1995 v príhovore gréckokatolíkom okrem iného povedal: „Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým odkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov a duchovných pastierov. Stačí spomenúť mučeníctvo biskupa Gojdiča a utrpenie biskupa Vasiľa Hopku“.
14. septembra 2003 ho svätý pápež Ján Pavol II. v Bratislave-Petržalke vyhlásil za blahoslaveného. Uctievame si ho ako hieromučeníka (biskupa mučeníka).
doc. ThDr. Peter Borza, PhD.
Krátke dejiny beatifikačného procesu
- 27. mája 1986 Kongregácia pre kauzy svätých adresovala dekrét Jeho Exc. Štefanovi Kočiškovi (arcibiskupovi byzantského obradu v Pittsburgu, PA). V tomto dekréte spomínaná Kongregácia dala dovolenie k príprave procesov beatifikácie biskupov Teodora Romžu, Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopku v pittsburskej eparchii, PA v USA z dôvodu politickej situácie (komunistického prenasledovania), ktorá bola v tomto období v Československu.
- 17. decembra 1994 Kongregácia pre kauzy svätých s prot. Č. 1996-1/89 udelila Nihil obstarepre kauzu Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopku.
- 19. októbra 1995 Sekretár Kongregácie pre kauzy svätých Jeho Exc. arcibiskup Edward Nowak adresoval dekrét Jeho Exc. Jánovi Hirkovi, v ktorom sa hovorí: „nakoľko politická situácia na Slovensku sa zmenila, musí sa pokračovať v príprave procesu v diecéze, kde biskupi Gojdič a Hopko zomreli, ako spomína kanonické právo, teda v prešovskej eparchii, ako žiadal aj Jeho Exc. Judson Michael Procyk, pitsburský arcibiskup-metropolita byzantského obradu, nástupca Jeho Exc. arcibiskupa Štefana Kočiška.
- Na základe toho boli podľa predpisov kauz svätých menovaní členovia do potrebných komisií a tribunál pre diecézny proces.
- 7. januára 2001 boli menovaní skúsení historici a archivári, ktorí dostali úlohu zhromaždiť celú dokumentáciu kauzy Sluhu Božieho Vasiľa Hopka, nachádzajúcu sa vo všetkých domácich a zahraničných archívoch.
- Dekrétom Jeho Exc. ThDr. h.c. Jána Hirku z 30. januára 2001 bolo z právneho hľadiska nariadené otvorenie kauzy a tiež bol menovaný súdny tribunál.
- Od 6. februára 2001 do 22. marca 2001 počas 15 zasadaní 13 priamych svedkov odpovedalo na 33 otázok promotora spavodlivosti. Bolo zhromaždených 58 najdôležitejších dokumentov.
- 24. marca 2001 sa uskutočnilo záverečné zasadanie, po ktorom sa premiestnila kompletná dokumentácia diecéznej fázy procesu na Kongregáciu pre kauzy svätých (Transumptuma verejná kópia v pôvodnom jazyku a talianskom preklade).
- 6. apríla 2001 Kongregácia potvrdila právnu platnosť káuz Pavla Petra Gojdiča titulárneho prešovského biskupa a Vasiľa Hopka, titulárneho biskupa midilského a pomocného prešovského a začalo sa štúdium celej doručenej dokumentácie. Tým sa začala rímska fáza procesu a príprava Positio.
- 24. septembra 2001 bol menovaný tribunál, ktorý usmerňoval exhumáciu, súdne uznanie a premiestnenie ostatkov Sluhu Božieho ThDr. Vasiľa Hopka.
- 19. novembra 2001 sa uskutočnilo premiestnenie ostatkov Sluhu Božieho Vasiľa Hopka z podzemnej krypty pod Katedrálnym chrámom do steny ľavej bočnej kaplnky v tom istom Katedrálnom chráme.
- 7. júla 2003 v prítomnosti Svätého Otca spolu s ďalšími 9 dekrétmi bol vyhlasený dekrét o mučeníctve Sluhu Božieho Vasiľa Hopka, titulárneho biskupa midilského a pomocného biskupa prešovského, ktorý sa narodil 21. apríla 1904 v Hrabskom (Slovensko) a zosnul 23. júla 1976 v Prešove (Slovensko).
Spiritualita biskupa Hopka
ThDr. Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1947-1976, naplnil svoje biskupské heslo: „Da vsi jedino budut. – Aby všetci jedno boli.“ do bodky a spečatil to svojou vlastnou krvou, keď v duchu tohto hesla a v dobe, ktorá nebola naklonená Bohu a Cirkvi, vydával svedectvo pravde, svojmu presvedčeniu, pre všetkých, ktorých viedol, ktorým bol otcom i pastierom. Doba, v ktorej žil, naplno vydala svedectvo o jeho vnútornom duchovnom živote a o jeho jednote, ktorú prežíval s Bohom a ukázala, že biskupské heslo, ktoré si zvolil, nebolo iba mŕtvou literou, ale vyjadrovalo jeho skutočný život a veľkú túžbu po zjednotení všetkých rozdelených.
Biskup Hopko nemohol konať ináč. Sám život, do ktorého ho Boh vložil, ho predurčil k tomu, aby túžil po jednote. Od detstva túžil po jednote vlastnej rodiny, ktorá bola rozdelená stratou otca a odchodom matky za robotou do ďalekej cudziny. A bol to Boh a hlboká viera v Jeho silu, ktorá nahrádzala otca a utužovala lásku k vzdialenej matke.
Ďalšou skutočnosťou, ktorá ho nútila k úprimnej túžbe po jednote, bolo rozdelenie vo viere jeho rodnej dediny, ktoré od samého počiatku znášal tak bolestivo, ako rozdelenie vlastnej rodiny. A znovu tu bola jeho hlboká zbožnosť a viera v Boha, ktorá prekonávala bolesť z rozdelenia a vlievala hlbokú lásku ku všetkým a nádej v budúce zjednotenie. Duchovnému otcovi vo svojej rodnej farnosti píše: „Poznám národ z ktorého som vyšiel. On v celom svojom základe nie je zlý. Takého národa, ako boli moji rodáci zriedka kde bolo. No cudzí element pokazil národ. No koreň a základ u nich je pevný. Veľa záleží, na Vás drahý otče, ako sa chytíte do roboty, aby Vaša láska k tomuto národu, ku ktorému Vás poslal Boh, odkryla lásku, ktorú Boh vložil do ich sŕdc a je prikrytá dobou, ktorá prišla.“ V tejto rade, ktorú dáva kňazovi vo svojej rodnej obci, je jasne vidieť ako zmýšľal a konal biskup, ktorý celý svoj život zasvätil zjednoteniu všetkých rozdelených. „Zájsť na hlbinu“. Verný hlasu svojho Majstra, ktorý dávno predtým povedal Petrovi: „Zájdi na hlbinu a spusti siete“ (Lk 5,4), hľadal na pravej hlbine ľudského srdca to dobro a lásku, ktorú Boh vložil do každého ľudského života a svojou láskou a milosrdenstvom odstraňoval každý nános, ktorý tam nepatril a bol čímsi cudzím, čo priniesla nedobrá doba.
Svojím postojom i celým svojím životom stál pevne po boku svojho sídelného biskupa, ktorého dával za vzor svojim veriacim, keď ich povzbudzoval, aby vytrvali vo vernosti Cirkvi a Svätému Otcovi. Odvolávajúc sa na slová biskupa Pavla: „Pre mňa nie je dôležité, či zomriem v biskupskom paláci, či vo väznici, hlavná vec, aby som sa dostal do neba“, zdôrazňoval, že sa s nimi plne zjednocuje a dodával: „My sa už nemodlíme za neho, ale viac sa modlíme k nemu, aby sme všetci, podobne ako on, vytrvali pevne zjednotení s Cirkvou, lebo ona je našou jedinou cestou k úplnej jednote s Bohom a dáva nám záruku nového života s Ním.“
Biskup Hopko videl naplnenie svojich túžob po jednote ako vo vlastnej rodine , tak v duchovnej rodine veriacich, v úprimnej odovzdanosti Bohu a v pevnej jednote s Cirkvou cez jej viditeľnú hlavu Svätého Otca, v bezhraničnej službe pre ľud a národ, ktorý mu bol zverený. V tomto duchu prežíval svoju kňazskú i biskupskú službu v časoch nie jednoduchých, ale predsa naplnených veľkou dôverou v Boha, ktorý veľakrát bol jeho jediným spoločníkom vo väzení, mieste tak vzdialenom od tých, ku ktorým bol poslaný. Boh mu dožičil, aby po rokoch utrpenia a príkoria na vlastné oči videl vzkriesenie vlastného národa i Cirkvi, ktorú tak miloval, ale pre neho to nebol čas ovácií a vavrínov, ale znova iba služba ľudu, ktorá je tak vlastná kňazovi a biskupovi.
On, ktorý bol predtým väzňom mocipánov tohto sveta v relatívnej slobode sa stáva väzňom vlastného tela. Hoci ťažko chorý, s podlomeným zdravím z predchádzajúceho väzenia, v pokore jemu vlastnej a v láske jemu typickej, stojí na svojom mieste ako biskup svojich veriacich bez zbytočného honoru, sťa maják v rozbúrenom mori. A biskup Hopko bol tým majákom, nielen vtedy, keď ako mladý kňaz zakladal gréckokatolícku farnosť v Čechách, ako profesor učil svojich študentov, ale predovšetkým, ako biskup v čase neslobody pre svojich veriacich, ako aj po návrate Gréckokatolíckej cirkvi ako tichý a pokorný pastier, ktorý napriek svojej starobe a chorobe bol do posledného dychu živým svedkom jednoty a vernosti Svätému Otcovi. Celým svojim životom ukazoval všetkým, čo je cesta do neba. Jeho život najkrajšie vyjadrujú slová prvého žalmu: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas a jeho lístie nikdy nevädne: darí sa mu všetko, čo podniká“ (Ž 1,1-3).
Mariánska úcta u biskupa Hopka
ThDr. Vasiľ Hopko, prešovský pomocný biskup vo svojej viere a v celom svojom živote prechovával veľkú úctu k tej, ktorá nám porodila nášho Spasiteľa Ježiša Krista. V jednom svojom liste, v čase neslobody našej cirkvi píše: „Milujem Východ: Ten Východ milujem, ktorý bol za čias sv. Mikuláša. Ten Východ milujem, ktorý bol za čias sv. Bazila Veľkého, sv. Gregora Bohoslovca, sv. Jána Zlatoústeho, za doby Troch Svätiteľov. Ten Východ milujem, v ktorom žil sv. Atanáz Veľký. Ten Východ milujem, ktorý reprezentovali svätí Cyril a Metod, ten Východ milujem, ktorý vždy s Rímom bol. Ten Východ milujem, ktorý s Rímom Dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie prijal a žiadny iný.
Východ spieva o Panne Márii, že je „Čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni. “ Čo to znamená? To je vyhlásenie dôstojnosti Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá je vyššia od všetkých anjelov.
Spievať vo východných liturgických modlitbách „Preneporočnaja – Nepoškvrnená“, „Prežde začatija čista – Pred počatím nepoškvrnená a čistá“ – to vyjadruje jednu a tú istú vieru Východu a Západu.“
V pevnej Mariánskej úcte, ktorá je vyjadrená v starodávnych modlitbách Východnej cirkvi a v mariánskych dogmách Západu videl biskup Hopko, profesor dogmatiky, jednotu celej univerzálnej Cirkvi. Môžeme s istotou povedať, že úprimná Mariánska úcta, ktorú prejavoval svojou modlitbou ruženca a pobožnosťami k Panne Márii, dávala mu pevnú istotu v jednotu s Petrovým stolcom, ktorú videl vo vernosti pápežovi a ktorú nikdy neporušil.
