Sanguis martyrum semen Christianorum (Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov). Tertulián
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, 27. júna 2001, sa na Ľvovskej dostihovej dráhe – hipodróme – odohrala udalosť, ktorá sa hlboko zapísala do dejín Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi i celej Katolíckej cirkvi. Počas svojej apoštolskej návštevy Ukrajiny vyhlásil pápež svätý Ján Pavol II. za blahoslavených nových svedkov viery: 27 mučeníkov 20. storočia a rehoľnú sestru Jozafátu Hordaševskú, spoluzakladateľku Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie.
Slávnosť sa konala počas archijerejskej božskej liturgie byzantsko-ukrajinského obradu, na ktorej sa zhromaždilo viac ako milión veriacich. Svätý Otec predniesol homíliu a vykonal úkon blahorečenia; hlavným slúžiteľom božskej liturgie bol kardinál Ľubomír Huzar, vtedajšia hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Mimoriadny charakter tejto chvíle podčiarkla aj skutočnosť, že beatifikačný úkon, ktorý sa vyvinul v latinskej cirkevnej tradícii, bol začlenený do východnej božskej liturgie. Viditeľne sa tak ukázala jednota Katolíckej cirkvi v rozmanitosti jej obradov a tradícií.
Vtedajší rektor Ľvovskej bohosloveckej akadémie otec Borys Gudziak, dnes metropolitný arcibiskup Philadelphie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, vnímal blahorečenie ukrajinských mučeníkov ako zavŕšenie dlhého obdobia prenasledovania Cirkvi na Ukrajine. Išlo o slávnostné potvrdenie svedectva tých, ktorí v čase nacistickej a komunistickej totality zostali verní Kristovi, Cirkvi a jednote s rímskym pápežom.
Po príchode sovietskej moci na západnú Ukrajinu sa Ukrajinská gréckokatolícka cirkev ocitla pod tvrdým tlakom režimu, ktorý ju pre jej vernosť Rímu, vlastnú duchovnú tradíciu a živé spojenie s ukrajinským ľudom vnímal ako prekážku svojich zámerov. Táto politika mala tragické následky pre celé generácie veriacich. Biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky i laici boli väznení, deportovaní do pracovných táborov na Sibíri, v Kazachstane a v ďalších oblastiach Sovietskeho zväzu, mnohí boli mučení alebo pripravení o život. Cirkev bola po tzv. Ľvovskom pseudosobore v roku 1946 úradne „likvidovaná“, no v skutočnosti prežila v podzemí – v rodinách, tajných spoločenstvách, skrytých liturgiách a v odvahe tých, ktorí vieru odovzdávali ďalej.
Úkon blahorečenia
Samotný úkon blahorečenia sa uskutočnil počas božskej liturgie po Malom vchode. Postulátori a biskupi eparchií, z ktorých pochádzali budúci blahoslavení, predstúpili pred Svätého Otca a požiadali ho, aby do zoznamu blahoslavených zapísal nových Božích služobníkov. Boli medzi nimi biskupi, eparchiálni a rehoľní kňazi, rehoľné sestry i jeden laik – kantor.
Po prečítaní krátkych životopisov Svätý Otec mocou svojej apoštolskej autority vyhlásil nových blahoslavených. Zároveň stanovil dni ich liturgickej spomienky: biskupa Mykolu Čarneckého a jeho 24 spoločníkov mučeníkov, ako aj kňaza a mučeníka Omeliána Kovča, na 27. júna; biskupa a mučeníka Teodora Romžu pôvodne na 1. novembra; a sestru Jozafátu Hordaševskú na 20. novembra. Po vyhlásení zaznelo mohutné „Amiň, amiň, amiň“ a počas spevu veličanijí boli k oltáru prinesené ikony nových blahoslavených.
Celkovo bolo vtedy blahorečených 28 Božích služobníkov. Skupinu tvorili biskup Mykola Čarnecký a jeho 24 spoločníkov mučeníkov, kňaz a mučeník Omelián Kovč, mukačevský biskup a mučeník Teodor Romža a rehoľná sestra Jozafáta Hordaševská. Dekréty o mučeníctve, hrdinských čnostiach a zázraku boli vo Vatikáne schválené krátko pred pápežovou cestou na Ukrajinu.
Kardinál José Saraiva Martins, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, pri tejto príležitosti pripomenul, že ukrajinskí mučeníci vydali hrdinské svedectvo svojej oddanosti Kristovi a rímskemu pápežovi v čase, keď bola Cirkev a jej hierarchia prenasledovaná totalitnými režimami. Ich životy neboli len dejinnou spomienkou na minulé utrpenie, ale živým svedectvom viery, ktorá sa nedala umlčať násilím.
Blahoslavení, ktorí hovoria aj k nám
Medzi novými blahoslavenými osobitne vystupuje postava biskupa Mykolu Čarneckého, redemptoristu, ktorý znášal väzenie, výsluchy a vyhnanstvo. Spolu s ním boli blahorečení jeho spoločníci – biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a laik, ktorí zahynuli alebo trpeli pre vieru počas komunistického prenasledovania.
K nim sa pripojil bl. Omelián Kovč, gréckokatolícky kňaz, ktorý počas nacistickej okupácie pomáhal Židom. Za túto pomoc bol zatknutý gestapom a zomrel v koncentračnom tábore Majdanek. Jeho svedectvo pripomína, že kresťanská vernosť sa prejavuje nielen vyznaním viery, ale aj konkrétnou pomocou prenasledovaným.
Osobitne blízky je našim veriacim aj bl. Teodor Romža, biskup Mukačevskej eparchie. Po neúspešnom atentáte v októbri 1947 bol hospitalizovaný v Mukačeve a následne otrávený. Zomrel 1. novembra 1947. Jeho liturgická spomienka sa dnes slávi 31. októbra; v Mukačevskej eparchii sa okrem toho 28. júna slávi aj sviatok prenesenia jeho ostatkov. Tie boli v roku 2003 slávnostne prenesené z Budapešti cez Máriapócs a Sobrance do Užhorodu, kde sú uložené v Katedrálnom chráme Povýšenia svätého Kríža.
Medzi blahoslavenými bola aj sestra Jozafáta Hordaševská, spoluzakladateľka Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Nezomrela mučeníckou smrťou, no Cirkev v nej rozpoznala hrdinský stupeň kresťanských čností. Jej život služby deťom, chorým, chudobným a opusteným pripomína, že svätosť má rozličné podoby: niekedy sa rodí v mučeníctve krvi, inokedy v každodennej vernosti, obete a láske.
Čo znamená blahorečenie
Blahorečenie, čiže beatifikácia, je slávnostné vyhlásenie Cirkvi, že určitý Boží služobník môže byť verejne uctievaný ako blahoslavený. Spravidla sa tým povoľuje jeho liturgická úcta v miestnej cirkvi, rehoľnej rodine alebo v určitom spoločenstve veriacich. Kanonizácia, teda svätorečenie, túto úctu rozširuje na celú Katolícku cirkev.
Vo východných cirkvách sa tradične používali skôr výrazy ako „glorifikácia“ alebo „pričíslenie k zástupu svätých“. Podstatou však zostáva to isté: Cirkev nepredkladá svätých ako vzdialené postavy minulosti, ale ako živých svedkov evanjelia, vzory kresťanského života a orodovníkov pred Bohom.
Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína, že keď Cirkev svätorečí niektorých veriacich, uznáva pôsobenie Ducha Svätého v ich živote a dáva ich veriacim za vzor a orodovníkov (porov. KKC 828). Svätci a svätice boli v najťažších chvíľach dejín Cirkvi vždy prameňom obnovy, nádeje a misionárskeho zápalu.
Svedectvo, ktoré zostáva
Blahorečenie vo Ľvove nebolo iba slávnostným uzavretím minulosti. Bolo predovšetkým výzvou pre prítomnosť a budúcnosť. Ukrajinskí mučeníci 20. storočia ukázali, že Cirkev môže byť navonok umlčaná, zbavená chrámov, škôl a verejnej slobody, no nemožno jej vziať vieru, ak zostáva živá v srdciach veriacich.
Ich krv sa stala semenom nových kresťanov. Zo svedectva väznených biskupov, tajne slúžiacich kňazov, rehoľníkov a rehoľníc, veriacich rodín i laikov vyrástla Cirkev, ktorá po desaťročiach podzemného života znovu verejne povstala. Dvadsaťpäť rokov po slávnosti vo Ľvove zostáva ich odkaz mimoriadne aktuálny: vernosť Kristovi, jednota s Cirkvou a ochota slúžiť pravde majú cenu, ktorá presahuje hranice jedného národa i jednej epochy.
Poštová známka k 25. výročiu návštevy
Práve dnes, 27. júna sa na mestskom zastupiteľstve vo Ľvove konalo slávnostné uvedenie poštovej známky do obehu, ktorá bola vydaná pri príležitosti 25. výročia apoštolskej návštevy svätého pápeža Jána Pavla II. na Ukrajine.
Na slávnosti sa zúčastnili otec a hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Jeho Blaženosť Sviatoslav, apoštolský nuncius na Ukrajine arcibiskup Visvaldas Kulbokas, pomocný biskup Ľvovskej arcidiecézy Vladyka Volodymyr Hruca, primátor Ľvova Andrij Sadovyj, duchovenstvo a predstavitelia verejného života.
