Rím (24. apríla 2026) – V piatok, 24. apríla 2026 sa na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme konal vzdelávací seminár na tému „Uzdravenie, odpustenie a sprevádzanie: znovuobjavenie liečebnej funkcie pomazania chorých vo svetle textov, obradov a práva“. V rámci tohto seminára bola prednesená prednáška „Prax a teológia pomazania chorých v liturgickej tradícii historickej Mukačevskej eparchie“, ktorú predstavil rektor Gréckokatolíckeho kňazského seminára z Nyíregyházy o. András Dobos. Na začiatku prednášajúci pripomenul, že práve v tento deň si pripomíname 380. výročie uzavretia Užhorodskej únie.
Na podujatí boli prítomní aj študenti Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie, ktorí študujú na univerzitách v Ríme.
Vo svojej prednáške zameral pozornosť na jedinečné liturgické dedičstvo Mukačevskej eparchie – „matky“ mnohých súčasných cirkví, najmä gréckokatolíckych cirkví na Slovensku a v Maďarsku, ako aj Pittsburskej metropolie v USA. A. Dobos analyzoval vývoj obradov pomazania chorých: od starobylých rukopisných tradícií až po postupnú latinizáciu pod vplyvom tridentskej teológie.
Starobylá rukopisná tradícia: pokánie a sobornosť
Pri analýze jedenástich starobylých rukopisných euchológií zo 16. – 17. storočia vyzdvihol o. Dobos kľúčové črty miestnej praxe:
- Hlboko kajúci charakter: Obrad začínal mimoriadne podrobnou spoveďou. Chorý mal vymenovať svoje hriechy podľa rozsiahleho zoznamu, ktorý zahŕňal aj zriedkavé alebo veľmi ťažké previnenia. To svedčí o tom, že pomazanie bolo vnímané ako „spoveď za celý život“ (tzv. generálna spoveď).
- Spojenie s krstom: Po posvätení oleja sa spieval verš „Ktorí ste v Krista pokrstení…“, čo zdôrazňovalo ontologické spojenie medzi uzdravením a milosťou krstu.
- Sobornosť a hierarchickosť: Poslednú modlitbu „Otče Svätý“ sprevádzal zoznam s viac ako 120 menami svätých.
- Zaujímavé je, že po ukončení obradu sa mal chorý pokloniť kňazom a prosiť o odpustenie, čo naznačuje, že obrad bol primárne určený pre tých, ktorí boli schopní sa hýbať, a nie len pre umierajúcich.
Vplyv Užhorodskej únie a latinizácia
Uzavretím Užhorodskej únie v roku 1646 a činnosťou biskupa Jána de Camelisa začína obdobie aktívneho zavádzania západnej sakramentológie. V Katechizme z roku 1689 de Camelis, prekvapený nízkou úrovňou vzdelania vtedajšieho duchovenstva, začal prispôsobovať východný obrad požiadavkám Tridentského koncilu:
- Počet vysluhujúcich: Hoci východná tradícia vyžadovala účasť siedmich kňazov, nové pokyny umožňovali vykonávať sviatosť piatim, trom alebo dokonca jednému kňazovi za podmienky, že obrad nebude skrátený a nebudú do neho vnášané zmeny.
- Zmena dôrazu: Choroba sa začala považovať prevažne za telesný neduh a zdravým osobám sa neodporúčalo prijímať sviatosť.
Konflikty a „predsudky“ 18. storočia
Obdobie 18. storočia charakterizoval o. Dobos ako čas sporov s latinským episkopátom. Latinskí hierarchovia často obviňovali gréckokatolíckych duchovných zo zneužívaní, najmä z vysokých poplatkov za vykonávanie pomazania a používania exorcizmov namiesto sviatostí.
V tom istom čase vznikli ľudové predsudky: ľudia sa báli prijať pomazanie, keďže verili, že „urýchľuje fyzickú smrť“. Aby prekonal tieto obavy a usporiadal prax, biskup Manuel Olšavský vydal štatúty, ktoré v podstate kopírovali kánony Zamojskej synody, spájajúc byzantský liturgický základ so scholastickou teológiou týkajúcu sa účinnosti sviatosti (ex opere operato).
Závery
Na záver otec A. Dobos poznamenal, že v priebehu 19. storočia došlo k úplnej adaptácii na západnú prax. Z používania sa postupne vytláčali názvy typu „posledné pomazanie“ a modlitby sa skracovali. Napriek silnému vplyvu latinizácie sa však v tradícii Mukačevskej eparchie zachovala dôležitá východná črta: dôraz na to, že toto sviatostné tajomstvo nie je určené výlučne pre umierajúcich, ale je prostriedkom duchovného a fyzického uzdravenia pre každého veriaceho.
Zdroj: Mukačevská eparchia
https://mgce.uz.ua/blog/novini/u-rimi-bula-vigoloshena-dopovid-pro-praktiku-ta-teologiyu-pomazannya-hvorih-u-liturgijnij-traditsii-istorichnoi-mukachivskoi-eparhii/
Preklad: Stanislav Gábor
