Pri príležitosti 10. výročia založenia Cirkevnej materskej školy bl. Tarzície v Trenčíne sme sa porozprávali so sr. Petrou Sičákovou SNPM, ktorá ako vtedajšia provinciálna predstavená Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie stála pri jej vzniku. V rozhovore spomína na prvé kroky pri zakladaní škôlky, výzvy, ktoré bolo potrebné prekonať, aj na to, prečo si za patrónku vybrali práve blahoslavenú Tarzíciu. Hovorí tiež o význame školy pre miestnu komunitu a o tom, čo ju za uplynulé desaťročie najviac potešilo.
Keď sa obzriete späť o desať rokov, na čo si zo začiatkov vzniku materskej školy spomínate najživšie?
Čo bolo najväčšou výzvou a čo vás naopak povzbudzovalo pri realizácii projektu?
Najživšie si spomínam na to, že najväčšou výzvou bol zápas s finančnými prostriedkami, teda skôr s ich nedostatkom. Bolo potrebné zakúpiť dom a takisto ho zariadiť, čo vôbec nebolo jednoduché.
Na druhej strane nás veľmi povzbudzovala krása služby deťom. Vnímali sme, že deti budú môcť mať skúsenosť so spoznávaním Boha, jeho dobroty a lásky – a cez ne sa táto skúsenosť môže dotknúť aj ich rodičov.
Otec Igor Cingeľ spomína, že založenie materskej školy nebolo jednoduché rozhodnutie ani v rámci kongregácie. Čo vás napokon presvedčilo, že sa do tohto diela oplatí investovať čas, energiu i odvahu?
Na jeseň roku 2013 nás oslovili dvaja kňazi s prosbou, aby sestry prišli pôsobiť do ich farností. Išlo o farnosti na strednom a západnom Slovensku – o Martin a Trenčín. Bolo potrebné rozhodnúť sa a vybrať miesto.
Po zvážení sme sa rozhodli pre Trenčín, pretože je to väčšie mesto a je ďalej od východu. Vnímali sme teda, že práve tam je potrebnejšie posilniť našu východnú Cirkev.
Celkové rozhodnutie, či pôjdeme do novej misie a otvoríme aj škôlku, sme riešili spolu so všetkými sestrami na jednom našom stretnutí. Po predstavení tejto výzvy, projektu, respektíve nášho zámeru, som sestry požiadala, aby sa prihlásili tie, ktoré by do toho chceli ísť a boli otvorené novej výzve, novému kroku.
Všetky zavreli oči, aby nikto nevidel, kto sa hlási, a prihlásili sa štyri sestry. To bolo pre mňa veľkým povzbudením, že máme do toho ísť. Jeden náš formátor nám raz povedal, že na to, aby sa začala nová výzva, sú potrební aspoň dvaja. A my sme mali štyri.
Potom sme riešili ďalšiu vec. Najskôr bol potrebný súhlas sestier a súhlas vedenia. Ten sa opieral aj o otázku, či budeme mať dosť finančných prostriedkov, aby sme mohli rozbehnúť nový projekt, kúpiť budovu a pripraviť škôlku.
Najskôr sme teda riešili tento súhlas a otcovi Igorovi sme oznámili, že do toho ideme.
Keď však v júni 2014 prišlo na lámanie chleba, dozvedeli sme sa, že škola, ktorá nám sľubovala priestory, nám ich nakoniec neposkytne. Takže sme nemali priestory na zriadenie novej škôlky.
Novú komunitu sme však už nerušili. Zriadili sme ju a sestry začali pracovať v zdravotníctve. Bola tam naša kandidátka, dnešná sestra Jana, potom sestra Ester a sestra Ignácia, ktorá už bola v tom čase dôchodkyňou. Tak sme vytvorili komunitu troch sestier.
Počas nasledujúceho školského roka sme začali pripravovať projekt na zriadenie škôlky už v iných priestoroch. Chceli sme mať vlastné priestory. Vtedy nám otec Igor ukázal budovu, ktorá stála prázdna a ktorú nikto nevyužíval.
Začali sme teda riešiť, ako nájsť majiteľa. Pomohol nám nájsť správcu, ktorý sa o budovu staral, a cez neho sme sa dostali k majiteľovi. Potom sme začali hľadať finančné prostriedky.
Aj to bolo dôležité rozhodnutie: či sa nájde sponzor, ktorý nás v tom podporí, alebo nie. Keďže sme mali prísľub pomoci, išli sme do toho. Tak sme vykročili.
V tom čase som už mala skúsenosť so zriadením Gymnázia bl. Pavla Petra Gojdiča v Prešove a s prípravou zriadenia Cirkevnej materskej školy bl. Pavla Petra Gojdiča. Aj to nám pomáhalo vidieť, že toto dielo má zmysel a že má veľký význam ísť do toho.
Materská škola nesie meno blahoslavenej Tarzície Mackiv, novodobej ukrajinskej rehoľnej sestry z Vašej kongregácie. Prečo ste si za patrónku školy zvolili práve ju? Čím môže byť jej život a svedectvo inšpiráciou pre dnešné deti, rodičov a pedagógov?
Naša cirkevná škôlka v Ľutine nesie meno blahoslavenej sestry Jozafáty, našej spoluzakladateľky. Aj ďalšiu cirkevnú materskú školu sme preto chceli zveriť pod patronát jednej z našich blahoslavených sestier. Zvolili sme blahoslavenú sestru Tarzíciu Mackiv.
Blahoslavená Tarzícia zahynula na Ukrajine počas druhej svetovej vojny, keď ju sovietsky vojak zastrelil v podstate len preto, že bola rehoľnou sestrou. Spolu s blahoslavenou sestrou Jozafátou bola v roku 2001 svätým Jánom Pavlom II. vyhlásená za blahoslavenú.
A tak sme aj túto škôlku zverili pod ochranu našich blahoslavených, našich svätých.
Myslím si, že jej život môže byť veľkou inšpiráciou aj dnes. Pre deti je príkladom čistoty, jednoduchosti a vernosti Bohu. Pre rodičov a pedagógov je svedectvom odvahy, obety a lásky, ktorá zostáva verná aj v ťažkých okolnostiach. Jej príbeh nám pripomína, že svätosť nie je niečo vzdialené, ale môže sa uskutočňovať v každodennom živote, v službe, vo vernosti a v láske.
Aký význam má podľa vás Cirkevná materská škola bl. Tarzície pre gréckokatolícku komunitu v Trenčíne a pre rodiny, ktoré ju navštevovali alebo navštevujú?
Význam tejto školy vnímam ako veľmi dôležitý. Už pri rozhodovaní sme videli, že Trenčín je väčšie mesto a zároveň je ďalej od východu Slovenska, kde je naša východná Cirkev prirodzene viac prítomná. Práve preto sme vnímali potrebu posilniť gréckokatolícku komunitu aj na tomto mieste.
Materská škola je priestorom, kde deti môžu spoznávať Boha, jeho dobrotu a lásku. Zároveň sa cez deti táto skúsenosť dotýka aj ich rodičov. Škôlka tak nie je iba vzdelávacou inštitúciou, ale aj miestom evanjelizácie, prijatia, rodinnosti a budovania spoločenstva.
Pre gréckokatolícku komunitu v Trenčíne má význam aj v tom, že pomáha zviditeľňovať našu Cirkev a jej duchovné bohatstvo. Je miestom, kde sa východná kresťanská tradícia môže prirodzene odovzdávať ďalším generáciám – nie iba slovami, ale každodenným životom, modlitbou, vzťahmi a službou.
Keď sa pozriete na uplynulých desať rokov, čím Vás vývoj školy najviac potešil alebo prekvapil? A čo by ste chceli zaželať škole, deťom, rodičom a všetkým, ktorí sa podieľajú na jej poslaní, do ďalších rokov?
Veľmi ma potešilo, že záujem o škôlku bol od začiatku veľký. Prvá trieda bola elokovaným pracoviskom našej Cirkevnej materskej školy bl. sestry Jozafáty v Ľutine. Bol to taký prieskumný rok, aby sme zistili, či bude o škôlku záujem.
A zistili sme, že záujem bol naozaj veľmi veľký. Už nasledujúci rok sa otvorila ďalšia trieda. Takže keď bola škôlka oficiálne zriadená, začínala už s dvoma triedami. Zároveň začala fungovať aj Cirkevná základná škola bl. Pavla Petra Gojdiča.
Spolu s našou provinciálnou radou som to vnímala tak, že má zmysel a veľký význam ísť do toho. Keď sa dnes pozrieme späť, môžeme vidieť, že to rozhodnutie prinieslo ovocie.
Do ďalších rokov by som škole, deťom, rodičom, pedagógom, sestrám a všetkým, ktorí sa podieľajú na jej poslaní, chcela zaželať, aby zostali verní tomuto dielu. Aby škola bola aj naďalej miestom, kde sa deti cítia prijaté a milované, kde môžu rásť nielen vo vedomostiach, ale aj vo viere, dobrote, láske a ľudskosti.
Prajem jej, aby aj naďalej prinášala požehnanie pre rodiny, pre gréckokatolícku komunitu v Trenčíne a pre všetkých, ktorí cez ňu prichádzajú do kontaktu s Božou láskou.
Pripravil Stanislav Gábor
Foto: @ Vatican Media (sr. Petra prvá zľava)
