V kontexte návštevy prešovského metropolitu arcibiskupa Jonáša v Kanade, prinášame rozhovor s historikom a publicistom Danielom Černým, ktorý je veľkým znalcom dejín gréckokatolíkov v Kanade.
1. Ako sa formovala komunita slovenských gréckokatolíkov v Kanade? Kedy a za akých okolností tam začali prichádzať prví veriaci zo Slovenska?
Prví gréckokatolíci zo Slovenska prišli do Kanady ešte na konci devätnásteho storočia a kuriozitou je, že prišli spomedzi gréckokatolíkov v USA, a teda nie priamo z územia dnešného Slovenska. Viac menej však možno povedať, že aj naši veriaci kopírovali imigračné vzory ostatných národov, a preto prvých veriacich nachádzame na západe Kanady. Máme správy o liturgii kňaza Mukačevského biskupstva na západe Kanady pre Spišiakov ešte v devätnástom storočí.
Masové prisťahovalectvo, znova v zhode s migračnými vzormi ostatných národov, a teda so zameraním už nielen na západ, ale hlavne na Montreal a východ Kanady sa rozvinulo hlavne v období medzi dvoma svetovými vojnami, ovplyvnené masívnymi škrtmi prisťahovalcov v susedných Spojených štátoch. Aj tu – ako aj v USA – sa centrami emigrácie stali veľké priemyselné a banské centrá (Montreal, Toronto, Oshawa, Windsor); farmárstvo u našich ľudí bolo zastúpené len veľmi málo, no predsa boli aj takí. Pred druhou svetovou vojnou existovali len dve farnosti (Lethbridge na západe Kanady a Montreal). Po druhej svetovej vojne, v päťdesiatych rokoch, kedy cirkev na Slovensku trpela a bola prenasledovaná, zažili naši krajania v Kanade úplne nevídaný rozkvet a vznik mnohých nových farností (Windsor, Toronto, Oshawa, Hamilton, Welland, Sudbury…), čo vyvrcholilo v roku 1957 vznikom samostatného dekanátu. Veľmi pomohol príchod nových kňazov zo Slovenska, a to ako gréckokatolíckych, tak aj rímskokatolíckych, ktorí prijali a celý život ostali verní Gréckokatolíckej cirkvi.
Určite za všetkých možno spomenúť Mons. Františka Fugu, ktorý vystaval nádhernú mariánsku svätyňu Klokočovskej Bohorodičky v ontárijskom Hamiltone.
Medzi gréckokatolíkmi bol veľkou osobnosťou multimilionár Štefan Boleslav Roman, ktorý bol aj na Druhom vatikánskom koncile a bol štedrým podporovateľom gréckokatolíkov ako v zámorí, tak aj doma na Slovensku.
Prvým dekanom a neskoršie apoštolským vizitátorom a biskupom tejto komunity sa stal o. Michal Rusnák CSsR, redemptorista. Ale dejiny tejto komunity by boli neúplné, ak by sme nespomenuli o. Michala Lacka SJ, ktorý obetoval mnoho svojich síl pre vznik a rozvoj tohto spoločenstva.
2. Eparchia sv. Cyrila a Metoda pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade bola zriadená až v r. 1980. Čo tomu predchádzalo?
Boli to roky modlitieb a námah, aby títo naši krajania ukázali, že je potrebné dať im riadnu cirkevnú štruktúru s vlastným biskupom. Predsa len v roku 1957 vznikol samostatný slovenský gréckokatolícky dekanát v rámci ukrajinského biskupstva Toronta a východnej Kanady a v roku 1964 bol pre nich menovaný apoštolský vizitátor, biskup Michal Rusnák CSsR. Ten však nemal právomoci sídelného biskupa, čo veľmi obmedzilo náš rozvoj. Dnes už možno len hádať, ako by sa uberal vývoj, keby slovenské biskupstvo vzniklo o nejakých pätnásť rokov skôr, počas Druhého vatikánskeho koncilu. Doba čakania spôsobila, že mnohí aktívni farníci sa dostali už za zenit svojich síl, a tak mnohé smelé plány ostali len plánmi.
Veľkou udalosťou po vzniku biskupstva bola pápežská návšteva v roku 1984, keď dnes už svätý Ján Pavol II. navštívil Kanadu a aj slovenských gréckokatolíkov a požehnal rozostavanú katedrálu Premenenia Pána v Unionville, na okraji Toronta. Katedrálu dal postaviť v Unionville Štefan B. Roman (kanadský podnikateľ slovenského pôvodu, spoluzakladateľ a prvý predseda Svetového kongresu Slovákov, podporovateľ slovenských národných, kultúrnych a náboženských aktivít), a to podľa vzoru gréckokatolíckeho farského chrámu v rodnej dedine (Nový Ruskov). Už rozostavanú katedrálu slovenského gréckokatolíckeho biskupstva sv. Cyrila a Metoda v Toronte posvätil pápež Ján Pavol II. Počas návštevy Kanady v roku 1984.
Žiaľ, katedrála dnes nie je súčasťou slovenského gréckokatolíckeho exarchátu.
3. Aká je dnes situácia slovenských gréckokatolíkov v Kanade? Podarilo sa im zachovať si svoju identitu, jazyk a liturgické tradície?
V určitom zmysle slova je situácia v Kanade podobná tej v USA. Liturgia je už väčšinovo po anglicky, ale zachovali si systém spevu prostopínija, s melódiami prakticky totožnými s našimi, čo naozaj vytvára jednotu v rozmanitosti. Mnohí veriaci sa ešte na Slovensku narodili, alebo majú na Slovensku príbuzných a priateľov, prípadne ho aj občas navštevujú, takže v mnohom si zvyky zachovali. S jazykom je to o poznanie horšie, ale je na širšiu debatu, či dôvodom nie je aj absencia dlhodobej vlastnej štátnosti. V každom prípade, títo duchovní a ľudia sa hlásia ku Slovensku a to je dobrým znakom aj pre nás, aby sme si uvedomili univerzálny rozmer cirkvi aj skrze slovenské gréckokatolícke farnosti mimo Slovenska.
Pomocou k tomu sú aj tam pôsobiaci duchovní, ako napríklad otec Novický, ktorý v Kanade pôsobí už od roku 2012, ale aj ďalší, ktorí majú väzby na Slovensko.
4. Vieme, že v Kanade žijú vedľa seba veriaci slovenského i ukrajinského pôvodu byzantskej tradície. Ako dnes vyzerá ich spolužitie a vzájomná spolupráca v rámci Gréckokatolíckej cirkvi?
Mnohí naši veriaci navštevovali pred vznikom svojich vlastných farností ukrajinské gréckokatolícke farnosti a patrili pod jurisdikciu ukrajinských biskupov. Každý ale má rád svoje, a preto neprekvapí, že túžba po vlastnom viedla kroky našich ľudí. Ústretovosť biskupa Izidora Boreckého tomu pomohla (1911 – 2003). Vzťahy sú dnes korektné, ale sú to dve rozdielne cirkvi, s rozdielnym systémom spevu a po národnostnej stránke tiež rozdielne, hoci angličtina je rovnaká pre všetkých…
Aj vďaka prekladom gréckokatolíckych liturgických textov z USA a aj vďaka rodinným väzbám, kde mnohí naši veriaci majú v gréckokatolíckych farnostiach v USA svoji blízkych sú väzby na Pittsburgh a jeho metropoliu úplne pochopiteľné. To si uvedomovali aj biskupi, kedy jednak pri vysviacke biskupa Rusnáka v roku 1965 boli spolusvätiteľmi pittsburský biskup Elko a biskup Segedi z Juhoslávie, ale aj následne pri vysviacke biskupov Dudicka v Passaicu, či Mihalika v Parme, americkí gréckokatolíci zavolali radšej slovenského biskupa z Kanady, ako ukrajinských biskupov za spolusvätiteľov.
5. S akými najväčšími výzvami sa dnes stretávajú slovenské gréckokatolícke komunity v Kanade – najmä pokiaľ ide o mladú generáciu a zachovanie duchovného dedičstva?
Jedným z veľkých problémov slovenských gréckokatolíkov v zahraničí je otázka duchovných povolaní. Mali aj oni nejaké, a dokonca tento rok vstúpila jedna farníčka z farnosti v Oshawe do gréckokatolíckeho ženského kláštora Krista Ženícha v USA, ale celkovo je tých povolaní veľmi málo. Potom je ťažko napredovať a rozvíjať sa.
Po biskupovi Rusnákovi eparchia dostala za biskupa vladyku Johna Pazaka CSsR. Tretím biskupom bol rovnako redemptorista, vladyka Marián Andrej Pacák CSsR, ktorý však v biskupstve pôsobil len krátko. Po jeho odchode došlo k zmene jurisdikcie a stavu biskupstva, ktoré bolo vyňaté spod Prešovskej metropolie a pričlenené k metropolii Pittsburgh a z eparchie sa stal exarchát. Na samotný život biskupstva to ale reálne veľký vplyv nemalo. A v tomto kontexte je výbornou správou cesta metropolitu Jonáša, ktorý tak ukazuje, že na týchto veriacich nezabúdame.
Pohodlnosť je ďalšou nebezpečnou hrozbou, keď mnohí gréckokatolíci nedbajú o podporu vlastnej cirkvi, čo je vždy smutné. Kanada je totiž aj v dnešnej dobe stále obľúbenou krajinou pre emigráciu. Aj pod vplyvom vojny u našich susedov zažíva ukrajinská cirkev v emigrácii prísun nových veriacich. Žiaľ z našich emigrantov po roku 1989 trafila do chrámu len veľmi malá časť – samozrejme Bohu vďaka aj za tých pár.
Ďalším veľkým problémom gréckokatolíkov nielen v zahraničí, ale aj doma na Slovensku, – a možno aj najväčším – je odovzdávanie viery. Ako to raz opísali krajania v USA, aby farské spoločenstvo nebolo vnímané len ako „baba’s church“, teda chrám, kde chodila, či chodí babka. Ak mladá generácia nevníma chrám ako svoj, ak nezažíva, že je to miestom stretnutia sa so živým Bohom, s ktorým mám osobný vzťah, tak slávnosti, predaj „holubkov“, teda plnenej kapusty, pirohov, či opekanie klobásy z nás gréckokatolíkov nespravia a v dlhodobom horizonte farnosti nezachránia. Dejiny nám ukazujú, že v mnohých farnostiach boli už na konci 70. rokov veľmi šikovné katechetické programy, a práve dôraz na to by mal byť mementom pre nich i pre nás.
6. Čo by podľa vás mohlo viac prepojiť slovenských gréckokatolíkov v Kanade s materskou Cirkvou na Slovensku a čo môže byť pre nás na Slovensku inšpiráciou z ich života viery?
Inšpirácie sú niečo, čo v tomto kontexte môže byť obojstranné. Celé roky boli príslušníci tejto cirkvi ponechaní prakticky len na seba. A predsa upovedomovali svet o neľahkej situácii a prenasledovaní cirkvi aj u nás doma. Predovšetkým cez vlastný časopis „Mária“. Rovnako tak z ničoho dokázali vybudovať len vlastnými silami farnosti s chrámami a farskými budovami. Ukázali, že aj v pokročilom veku dokážu pomáhať svojej cirkvi a starať sa jeden o druhého, a vytvárať atmosféru prijatia a súdržnosti.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má vizitátora pre Západnú Európu – tu sa možno natíska otázka, čo s našimi krajanmi vo zvyšnom svete, či by nebolo do budúcna možné uvažovať nad ďalšou nomináciou a pastoračnou starostlivosťou.
Spolupráca na poli kultúry, informovanosti a aj na vedeckej úrovni je dnes skôr v rukách jednotlivcov, možno aj tu je priestor pre našu Radu hierarchov prísť s nejakou víziou a koordináciou aktivít.
Čo by isto pomohlo by mohli byť lepšie štruktúry našej cirkvi v Kanade, hľadanie oných „ovečiek, ktoré sa stratili“, ako aj nové miesta pastorácie a s tým spojený nárast duchovných. To všetko by nám mohlo pomôcť osvojiť si viac misijného ducha v multikultúrnom svete a súčasne prinášať skúsenosti do meniacej sa slovenskej reality.
Ďakujem za rozhovor.
Stanislav Gábor
