Sviatok Povýšenia svätého Kríža sa v tomto roku spojil s Národným pochodom za život. Protosynkel v homílii poukázal na úzke spojenie Kristovho kríža, ochrany ľudského života a blízkosti Boha, ktorý sa skláňa ku každému človeku.
V nedeľu 20. septembra sa v Bratislave, v Katedrálnom chráme zasvätenom sviatku Povýšenia úctyhodného a životodarného kríža nad celým svetom, konala odpustová slávnosť. V strede katedrálneho chrámu boli vystavené k verejnej úcte aj relikvie svätého Kríža. Sú vložené v spodnej časti dreveného rámu ručne písanej ikony Ukrižovania Nášho Pána Ježiša Krista. K verejnej úcte býva vystavená každý rok na chrámový sviatok (14. septembra) ako aj počas Svätej štyridsiatnice na Krížupoklonnú nedeľu.
V programe slávnosti boli dve odpustové sväté liturgie : prvú liturgiu slúžil emeritný eparcha vladyka Peter Rusnák v cirkevnoslovanskom jazyku so začiatkom o 9.00 hod. Slávnostnej liturgii v slovenskom jazyku o 10:30, ktorú svojím spevom sprevádzal Katedrálny zbor Chryzostomos pod vedením Martina Škovieru, predsedal eparchiálny biskup Milan Lach SJ; diakonizoval Marek Vachna a slánostným kazateľom bol protosynkel o. Miroslav Bujdoš. Po oboch liturgiách mohli prítomní farníci prežívať sviatočnú atmosféru pri agapé na nádvorí a v sále eparchiálneho úradu.
Hosťom na slávnosti bol etiópsky kňaz, o. Petros Berga z Addis Abeby, ktorý od r. 2020 pôsobí ako apoštolský vizitátor pre etiópskych katolíkov alexandrijského obradu Ge’ez žijúcich v Európe.
Obrade uvedenia do chrámu (csl. Vocerkovlenije)
Pred liturgiou sa konal obrad uvedenia novopokrsteného dieťaťa – Eliáša Kristiána do chrámu, ktorý vykonal rektor katedrálneho chrámu o. Vladimír Skyba a vladyka Milan. V byzantskej tradícii ide o vyjadrenie symbolického prijatia novopokrsteného katechumena do života Cirkvi. Nadväzuje na biblické prinesenie malého Ježiša do jeruzalemského chrámu. Kňaz alebo biskup vezme dieťa na ruky, nesie ho chrámom až pred ikonostas a pri chlapcovi ho podľa tradičného poriadku prináša aj do svätyne k oltáru. Obrad tak vyjadruje odovzdanie dieťaťa Bohu a prosbu, aby celý jeho život patril Kristovi a Cirkvi.
Z homílie
Kríž nás učí citlivosti voči utrpeniu druhých
Protosynkel o. Miroslav Bujdoš CSsR v úvode pripomenul Kristove slová: „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?“ Poukázal pritom na protiklady súčasnej spoločnosti: máme väčšie domy, ale menšie rodiny, viac vzdelania, no niekedy ako keby menej zdravého rozumu. Vieme sa rýchlo ponáhľať a nahnevať, ale ťažšie čakáme, prejavujeme trpezlivosť a zmierujeme sa.
Spojenie katedrálneho sviatku Povýšenia svätého Kríža s Národným pochodom za život označil za mimoriadne výstižné. Boh dal svojho jednorodeného Syna, aby človek nezahynul, ale mal život. Kristov kríž preto nie je iba znakom utrpenia, ale aj prameňom života a ochrany pre rodiny, manželstvá a mladých ľudí. Kazateľ zdôraznil: „Aby sme nedopustili, že skúsenosť vlastného utrpenia nás spraví ľahostajnými voči utrpeniu druhých.“
Ukrižovaný Kristus aj uprostred vlastnej bolesti myslí na druhých. Odpúšťa svojim nepriateľom, sľubuje lotrovi raj a zveruje svoju matku milovanému učeníkovi Jánovi. Kresťan je preto pozvaný, aby ho vlastné nenaplnené potreby a skúsenosti bolesti nerobili uzavretým, ale citlivejším voči ľuďom v jeho blízkosti.
V homílii kazateľ citoval slová kard. Ravasiho, že kresťan si dokáže časom „urobiť pohodlie“ dokonca aj pod Kristovým krížom. Na obraz ukrižovaného Ježiša – v našich chrámoch, v našich domácnostiach – si možno zvyknúť natoľko, že sa človeka už nedotýka utrpenie Krista ani jeho blížnych. Krížu však predchádzalo dôležité gesto: Ježiš si kľakol pred človekom a umyl mu nohy. Týmto gestom Boh ukazuje hodnotu každého ľudského života – dieťaťa, manželského partnera, príbuzného i človeka, ktorého je pre nás ťažké prijať. Boh nezostáva v bezpečnej vzdialenosti. Skláňa sa k človeku, slúži mu a napokon zaňho prijíma kríž. „To prvé, čo chceme vydať ako svedectvo, je to, že sa oplatí žiť v blízkosti Boha.“
V závere homílie kazateľ vyzval prítomných, aby nepristupovali k Bohu len z bezpečnej vzdialenosti, ale aby boli ochotní priblížiť sa k Bohu a dovolili mu vstúpiť do ich života. Tak ako apoštol Peter napokon dovolil Ježišovi umyť si nohy, aj každý človek je pozvaný prijať Božiu blízkosť. Práve z nej vyrastá úcta k životu, schopnosť odpúšťať a citlivosť voči utrpeniu druhého človeka.
V závere slávnosti vladyka Milan poďakoval všetkým, ktorí prispeli k hladkému priebehu odpustovej slávnosti, zaznel spev Mnoho rokov a myrovanie. Po spoločnom agapé sa farníci odobrali na Národný pochod za život.
Text a Foto: Stanislav Gábor
